Bošácka dolina

Bošácka dolina sa nachádza v severozápadnej časti okresu Nové Mesto nad Váhom. Dostaneme sa sem z cesty I. triedy č. 61 Nové Mesto n. V. - Trenčín. Dolina sa tiahne od Trenčianskych Bohuslavíc na severozápad, k hlavnému hrebeňu Bielych Karpát v oblasti Veľkého Lopeníka. Je 20 km dlhá a 1 - 3 km široká, z oboch strán lemovaná kopcovitými výbežkami Bielych Karpát. Preteká ňou potok Bošáčka. Dolina je zaujímavá z hľadiska kultúrnohistorického, národopisného i prírodovedeckého. Je lákavým miestom nielen pre bádateľov a turistov, ale i pre školské exkurzie a výpravy.

V oblasti vyústenia Bošáckej doliny do Považia leží obec Trenčianske Bohuslavice, po prvýkrát písomne doložená v roku 1208 ako "villa Buczlai". Obec je známabarokovou kaplnkou , ktorej rokoková výzdobapatrí medzi najcennejšie tohto druhu na Slovensku . Kaplnka slúži teraz ako kostol a je pozostatkom niekdajšieho kaštieľa šľachtického rodu Erdödyovcova pochádza z roku 1763. Kaštieľ bol zbúraný v roku 1905, ale kaplnku sa podarilo zachrániť. Autorom fresiek v kaplnke je chýrny viedenský umelec A.Maulbertsch.

Nad obcou sa týči vrch Turecko, ktorého severnú časť tvorí lesostep a južnú skalnatá step. Toto územie bolo vyhlásené za chránené nálezisko vzácneho živočíšstva, kveteny a lesného porastu. Z druhej strany obce sa vypína vrchHájnicas rozsiahlym výskytom hlaváčika jarného, ktorý tu dosahuje severnú hranicu výskytu na Slovensku. Na svahuHájnicesú badateľné stopy po dvoch obrovských skleníkoch, ktoré patrili k bývalému kaštieľu.

Za obcou, severne od futbalového ihriska, bolo objavené v sedemdesiatych rokochsídlisko lovcov mamutov , približne spred 23 000 rokov. Exponáty sú uložené v archeologickom ústave v Nitre. Nad obcou sa v minulosti nachádzalo aj keltské sídlisko.

Asi 1 km za obcou odbočuje cesta na sever do obce Haluzice, o ktorých sa nám zachoval prvý písomný záznam z roku 1398 ako "Halusych".Haluzice sú známe starobylými zrúcaninami opevneného kostolíka, ktorý je už v roku 1299 písomne spomínaný, keď ho navštívili vojská Matúša Čáka. Vznik kostola sa kladie do 13. storočia. Na čistý románsky sloh poukazuje apsida, priľahlá časť lode s plochou povalou a jednoduchosť stavby. Zväčšený bol v období gotiky. Vežu kostol nemal, len priľahlú zvonicu. Okolo kostola sa ťahal ochranný kamenný múr so strieľňami. Zrúcaniny kostola boli reštaurované. V rokoch 1540 - 1620 využívali kostol protestanti. V tom čase bola pri kostole aj fara a škola. Kostol používali do roku 1810, keď cirkevná vrchnosť v ňom zakázala odbavovanie bohoslužieb pre jeho schátralý stav. Neďaleko haluzickéhofarského kostola, na starej obchodnej ceste, bola do polovice stredoveku trhová osada Štvrtok, o čom svedčí názov obce (trhy bývali vo štvrtok) i pomerne široká hlavná ulica.

Tesne pri zrúcaninách kostola zo severnej strany je zaujímavý prírodný výtvor - Haluzická prierva, asi 1 km dlhá, 200 metrov široká a 50 metrov hlboká roklina, ktorá vznikla eróziou Haluzického potoka v málo odolných hlinitých bridliciach a dolomitoch tohto flyšového pásma Bielych Karpát. Roklina sa stále rozširuje následkom prívalov dažďa a snehu. Rozširovanie rokliny ohrozuje aj areál kostola, z ktorého časť ochranných múrov už dávno pohltila. Dr. Jozef Ľudovít Holuby spomína, že podľa údajov starých haluzických občanov mali Haluzice roku 1780 postavené domy v dvoch radoch po brehoch rokliny a ľudia cez jarok prechádzali po lávkach. Keď sa začal potok prehlbovať a vymývať brehy, domy dostávali pukliny a museli ich presťahovať na dnešné miesto.

Uprostred doliny, asi 4 km od Trenčianskych Bohuslavícleží obec Bošáca, ktorá je prvýkrát písomne spomenutá roku 1380 s pôvodným názvom "Bosach". Obec je známa krásnymi krojmi. Rímsko-katolícky barokový kostol pochádza z 18. storočia. Maliarsku výzdobu urobil roku 1906 slovenskýmaliar Jozef Hanula. V obci môžeme vidieť niekoľko zaujímavých objektov ľudovej architektúry. V 18. - 19. storočí tu prekvitalo aj ovocinárstvo. Sušené ovocie, najmä slivky a hrušky, prepravovalipovozmik Váhu, nakladali na plte a odvážali na dolniaky až do Budapešti. Chýrna bola najmä bošácka slivovica. Meno Bošáckej slivovicev súčasnosti sa snaží upevniť liehovarnícka firma Bošácka pálenica, ktorá sa nachádza v centre obce. Ešte roku 1816 boli v okolí obce vinohrady, o čom svedčia historické záznamy. Podľa tradície mali v Bošáci mnísi zvaní "bosáci" drevený kláštor na pozemku zvaný "Zarybník". Predpokladá sa, že od nich pochádza názov obce. V Bošáci sa narodil roku 1869 Eduard Šándorfi-Škrabánek, ktorý ako katechéta redigoval a vydával časopisy Kresťan, Listy Sv. Antona a Posol Svätého Antona. Pôsobil v Pobedíme, Pešti a väčšinu života ako kňaz vo Vrbovciach. Z Bošáce pochádzal aj Ján Kusenda, spoluorganizátor a účastník prvomájového zhromaždenia v Liptovskom Sv. Mikuláši roku 1918, ktoré manifestovalo za uznanie práva slovenského národa na sebaurčenie. V Bošácisa narodil a svoju mladosť tu prežil aj akademický maliar Ľudovít Bránsky.

Na budove Obecného úradu v Bošáci sú umiestnené pamätné tabule rodákov, ktorí zahynuli počas II. svetovej vojny - pamätná tabuľa venovaná pamiatke por. Adamovi Adamovicovi, ktorý padol roku 1945 pri meste Dunkerque vo Francúzku agen. Štefanovi Jurechovi, veliteľovi vzdušných zbraní, ktorý bol popravený roku 1945 v Berlíne. V obci na námestí sa do polovice 20. storočia nachádzala i židovská synagóga, ktorú ale stihol podobný osud ako kaštieľ v Trenčianskych Bohuslaviciach .

V Bošácisa od roku 1995 nachádza Múzeum Bošáckej doliny skanzenovitého typu.

Hneď za Bošácou leží obec Zemianske Podhradie, písomne doložené z roku 1397, keď sa uvádza názov "Podhrady". Je to významné stredisko z kultúrno-historického hľadiska. Najstaršou zachovalou pamiatkou v obci je renesančný kaštieľ zo 17. storočia, roku 1766 prestavaný v klasicizme, s rozsiahlym parkom, kde sa nachádza veľa vzácnych a starých stromov, kvôli čomu je park chránený. Typický pre tento sloh je rad iónskych stĺpov vpredu. Dnes je v ňom umiestnený ústav sociálneho zabezpečenia. Ku kaštieľu sa viaže aj dej knihy Ľ. Zúbeka: Jar Adely Ostrolúckej, osoby spojenej s osudom Ľudovíta Štúra. Majiteľmi boli rody Podhradských, Príleských a Ostrolúckych. Ranoempírový oválny evanjelický kostol z počiatku 19. storočia s výrazným obvodným portikusom, je unikátom tohto druhu a patrí medzi najcennejšie pamiatky Slovenska. Základy kostola boli postavené roku 1785, dobudovaný bol roku 1801.

Zemianske Podhradie bolo v 19. storočí prakticky menším centrom kultúrneho a politického života Slovenska. Často tu navštívil Ľudovít Štúr svojho brata Samuela, ktorý v Podhradí pôsobil ako farár. Samuel Štúr, horlivý národovec, ako prvý evanjelický farár začal robiť kázne v slovenskom jazyku, aby im ľud lepšie rozumel. Je pochovaný na starom cintoríne.

V Zemianskom Podhradí pôsobil v službách Alexandra Príleského Pavel Doležal (1700-1778), významný gramatik a autor diela Grammatica Slavico-Bohemica (1746), do ktorej úvod napísal Matej Bel. Roku 1815 sa tu narodil Ladislav Pauliny, ev. farár, spisovateľ a národný buditeľ. Jeho najvýznamnejšie dielo je 4-zväzkový Dejepis superintendecie nitrianskej. Svoje detstvo tu strávil i Viliam Pauliny Tóth - podpredseda Matice slovenskej a spisovateľ.

Zo Zemianskeho Podhradia pochádza aj zakladateľ slovenskej bibliografie Ľudovít Vladimír Rizner (1849-1913), ktorý tu pôsobil ako učiteľ a celý svoj život venoval blahodarnej spisovateľskej a ľudovýchovnej práci. Dopisoval si s mnohými bibliografmi v zahraničí a drobnou poctivou prácou vytvoril možno povedať, v biednych podmienkach, Bibliografiu písomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do konca roka 1900. Redigoval časopis Obzor, prispieval do iných časopisov, do slovenských a českých kalendárov. Skladal poviedky, básničky pre mládež i pre dospelých. Z ďalších významnejších diel možno spomenúť: Dialektický sborník Bošáckej doliny a Materiál k topografickému slovníku. Je pochovaný na miestnom cintoríne.

Zemianske Podhradie zvlášť zviditeľnil Dr. Jozef Ľudovít Holuby (1836 - 1923), ktorý tu pôsobil ako ev. farár. Okrem svojho povolania sa venoval archeológii, botanike a etnografii. Spracoval dejiny svojho cirkevného zboru, zbieral ľudové piesne, zvyky, porekadlá, preštudoval archeologicky a botanicky celú Bošácku dolinu a široké okolie. Svojimi odbornými článkami prispieval do viacerých domácich i zahraničných odborných časopisov. Ako botanik získal svetové meno. Určil viacero dotiaľ neznámych druhov bylín a vytvoril tri veľké herbáre. Mnoho rastlín nesie jeho meno. Za vedecké zásluhy udelila mu Prírodovedecká fakulta Karlovej univerzity v Prahe roku 1922 čestný doktorát. Holuby vytvoril v Zemianskom Podhradí malé kultúrno-vlastivedné stredisko, ktoré navštevovali významní slovenskí i českí vedci ako A. Jirásek, D. Makovický a mnohí ďalší. Známe sú jeho diela: Kvetena župy Trenčianskej, Domáce lieky ľudu slovenského, Obrázky zo Slovenska, Čarodejné zariekanie a kliatby ľudu slovenského, Národopisné práce, Obrazy zo života.

Svetlú pamiatku Riznera a Holubyho nám pripomínajú ich pamätné tabule na budove starej školy i fary a na Riznerovej rodnej chalupe. V budove starej fary sa od roku 1993 nachádza Pamätný dom J. Ľ. Holubyho a Ľ. V. Riznera, kde sa dozvieme nielen o týchto "našich velikánoch", ale aj o ďalších významných osobnostiach pôsobiacich v Zemianskom Podhradí a šľachtických rodoch, ktoré vlastnili miestny kaštieľ.

Na miestnom kultúrnom dome má pamätnú tabuľu desiatnik Juraj Rýdzi, ktorý zahynul počas I. svetovej vojny v roku 1918 pri vzbure trenčianskeho 71. pešieho pluku v Kragujevaci v Srbsku.

Blízke okolie Zemianskeho Podhradia je dôležité aj z hľadiska archeologického. Na západ od obce sú stopy rozsiahlych valov z doby hradištnej. Holuby tu zozbieral mnoho predmetov z mladšej doby bronzovej a železnej, ale i mladšej doby kamennej. Niekoľko rokov tu robili výskum archeológovia z archeologického ústavu v Nitre. Impozantný bol najmä prekopaný profil obranného valu a zaujali i vykopávky keramiky, nástrojov a ozdobných predmetov identifikovaného lužického ľudu, keltského, germánskeho i slovanského osídlenia.

V katastri obce sa nachádza aj rekreačné stredisko Lovichovec s možnosťou ubytovania a lyžiarsky vlek. V chotári Z. Podhradia nájdeme i jaskyňu Landrovec. O Bošáckej doline písal z geologického hľadiska tiež Dionýz Štúr, svetoznámy geológ a riaditeľ c. k. geologického ústavu vo Viedni.

Asi 5 km za Zemianskym Podhradím sa nachádza obec Nová Bošáca, kde sa dolina rozvetvuje. Na sever vedie hradská do osady Predpoloma, ležiacej pod hlavným hrebeňom Bielych Karpát, a na západ, prekročiac štátne hranice s Českou republikou, do obce Březová. Obec Nová Bošáca vznikla 1. júla 1950 odčlenením 24 osád od obce Bošáca. Je to typická kopaničiarska obec s osadami roztrúsenými po úbočiach Bošáckej doliny. Nad obcou sa vypína druhý najvyšší vrch Bielych Karpát - Veľký Lopeník (912 m). Celé toto územie patrí do CHKO Biele Karpaty. V katastri obce sa nachádzaniekoľko minerálnych prameňov (najznámejšie sú v osadách Španie a Predpoloma) a veľmikrásna príroda s možnosťou letnej i zimnej rekreácie. Dá sa tu aj ubytovať.Celá táto pohraničná oblasť bola významnýmdejiskom bojov SNP. Bok po boku sovietskej, rumunskej armády a amerických letcov bojovali tu rozličné partizánske skupiny. Krásne pamätníky v osadách Španie, Grúň, na cintoríne v Novej Bošácii pred školou v Bošáci hlásajú nehynúcu pamiatku tých, ktorí obetovali životy v boji za slobodu národa.

Kontaktné telefónne čísla:

Múzeum Bošáckej doliny:
OcÚ Bošáca č. tel. 032 - 7781 130, 0905 252 365
Pamätný dom Holuby - Rizner : OcÚ Zemianske Podhradie č. tel. 032 - 7781 228, 0904 543 705
Vydal: Mikroregión Bošáčka, 2002
Text a grafická úprava: PaedDr . Daniel Bradáč
Jazyková úprava: Mgr. Ján Jurák
Fotografie: PaedDr. Daniel Bradáč, Ing. Dušan Ochodnický CSc., Dušan Kolesár.